reklama

Gorily na Slovensku žijú už dávnejšie

Celých 20 rokov som nepôsobil v politike a aj v  rokoch 1990 – 1992 len ako nezávislý poslanec za malú opozičnú stranu. Nikdy som nebol investigatívnym žurnalistov, a tobôž som už nepôsobil v štruktúrach činných (či skôr nečinných?) v trestnom konaní. Ak sa napriek tomu musím verejne vyjadriť k tejto kauze, je to v prvom rade preto, lebo nás, nezávislých poslancov, občania volili vari najmä preto, aby sme o podobných kauzách nemlčali.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

A tým druhým dôvodom, prečo som sa prihlásil do rozpravy k tomuto bodu, je fakt, že s následkami korupčného správania a gorilami rôznej veľkosti bojujem dlhých 22 rokov – minimálne od chvíle, kedy som bol vymenovaný za šéfa vcelku úspešnej parlamentnej vyšetrovacej komisie ku kauze Tatragate.

Vzápätí po tom, ako vyplávala na svetlo božie kauza Gorila, teda v januári 2012, reagoval som ňu dvoma kratšími textami, ktoré si dovolím odcitovať.


Ten prvý príspevok som nazval Neúplná pravda o Slovensku a znel: „To, čo sa píše v spise Gorila, možno nie je pravda od slova do slova, ale o tom, že je to pravdivé svedectvo o miere prepojenia politických strán a finančných skupín v tomto štáte, nepochybuje vari nik.

Len v jednom nie je obraz, ktorý poskytuje Gorila, celkom objektívny. A to v tom, že z hry akoby nedopatrením vypadli takí „zdatní hráči“, ako je SNS či HZDS na jednej strane a skupinka Ja&Ty na strane druhej. Bez nich totiž obraz o stave slovenskej reality nie je úplný. Navyše, v prípade spomínaných dvoch politických subjektov ide o zjavnú mediálnu diskrimináciu ... a v druhom prípade o priehľadnú diskrimináciu významného sponzora istého politického smeru, ktorý sa takto neprávom dostal do mediálneho tieňa.

Kto pochybuje o pravdivosti Gorily a jej príbuzenstve, nech sa pozrie zo Slavína na Bratislavu, z Devína na stráne Devínskej Kobyly, prejde sa po bratislavskom nábreží poniže PKO a popri Sade Janka Kráľa, pokúsi sa nájsť stratené kultúrne a industriálne dedičstvo Bratislavy a iných lokalít, porozhliadne sa po centre Žiliny, bystrickom Huštáku a Radvani, košických nákupných novotvaroch a po kamenných námestiach ostatných slovenských krajských či okresných miest, vyrúbaných parkoch a alejach nahradených bilbordami, nech sa pokochá nebotyčnými múrmi, mestskými a prímestskými haciendami, všadeprítomnými hypermarketmi a logistickými centrami, či nech sa prejde po bývalých slovenských lesoch!

A nech navštívi Tatranskú Lomnicu a jej okolie, Štrbské Pleso, Jasnú, Chopok či Donovaly...!

Keď sa podobné výdobytky raného neokapitalizmu na slovenský spôsob spočítajú, potom Penta & comp. a ich exotické príbuzenstvo z Planéty opíc zblednú závisťou“.

Ten druhý text sa volal Bájka o cudzokrajných zvieratách a písalo sa v ňom:

„Ak pánom klímaskeptikom, neveriacim na globálne otepľovanie, nestačil ako rukolapný dôkaz radikálnej zmeny klímy fakt, že v našich tokoch, potokoch a jazerách sa premnožili žraloci, ktorí na Slovensku predtým – ako všetci vieme – vo voľnej prírode nikdy nežili, tak skutočnosť, že nám tu voľne pobehuje gorila, im definitívne berie vietor z plachiet.

Ako prvé miesto výskytu gorily prekvapujúco figuruje bratislavské Staré Mesto a ako obdobie prvého známeho výskytu sa udávajú posledné roky. My, prírodovedci, sme však mali už dávnejšie vážne podozrenie, že tu gorila v podivnej symbióze so žralokmi žije už dávnejšie, konkrétne dobrých 15 rokov, kedy sa naše hlavné mesto začalo definitívne meniť na mesto opíc, žijúcich a pôsobiacich v obrovských nevkusných klietkach s krycími názvami ako Národná banka Slovenska, Tatracentrum, Aupark a neskôr River Park, prípadne v menších klietkach neofunkcionalistického typu, ktoré vyrástli ako huby po daždi v celej Bratislave i v jej okolí.

Ako sa dalo čakať, gorilu neuspokojil len život v džungli veľkomesta, ale začala hľadať naozajstnú prírodu. Zistila, že na Slovensku máme národné parky, a tak sa logicky zamerala v prvom rade na ne. Ale keďže život v meste ju naučil žiť spoločensky a prespávať vo väčších či menších klietkach, priniesla si ich so sebou aj do prírody. A tak vznikli opičie mestá Donovaly, Jasná či Štrbské Pleso a Tatranská Lomnica. Je zaujímavé, že viac ako s domorodou faunou sa gorila v Tatrách znáša s alochtónnou, teda nepôvodnou. Okrem už spomínaných žralokov sú to napríklad cudzokrajné koníky - o čom svedčí záujem gorily o konské pólo na Štrbskom plese.

Každý, kto aspoň raz v živote navštívil zoologickú záhradu a v nej pavilón opíc vie, ako majú tieto tvory rady zábavu: a tak sa gorila začala orientovať na tvorbu lunaparku priamo v takzvane chránenej prírode. Zapáčilo sa jej tiež jazdiť po prírode na terénnych motorkách, štvorkolkách a terénnych autách – podobných tým, ktoré si pamätá zo safari v rodnej Afrike. Čo si však, na rozdiel od tatranských zvierat, ktorým to spôsobuje priam samovražedné reakcie, obľúbila vari najviac, sú silvestrovsko-novoročné ohňostroje v Tatranskom národnom parku. Keďže sa dá reálne očakávať, že zásluhou týchto mnoho decibelových zábav sprevádzaných prenikavými svetelnými efektmi ostatná fauna z Tatier ustúpi, možno oprávnene predpokladať, že v Tatrách budú čoskoro žiť už len gorily a v tatranských riečkach a plesách žraloci.

To všetko by nebolo možné bez toho, keby sa klíma na Slovensku z roka na rok nemenila k horšiemu a keby na radniciach našich miest a vo vedení národných parkov nesedeli ľudia, pre ktorých sú prijateľnejšie gorila a žraloci, než pôvodné - teda naše, slovenské – živočíchy.


A teraz mi dovoľte ešte jeden aktuálny postreh, ktorý je napísaný trochu iným jazykom a má aj medzinárodný rozmer. Túto časť som nazval: V Tatrách a Fatrách o národe i o Európskej únii „Ak si niektorý národ nechá spred nosa a bez odporu ukradnúť, rozpredať, alebo zničiť svoj národný symbol, nemá, podľa mňa, právo nazývať sa národom. Na to, aby to človek pochopil, nemusí byť vyznávačom vlasteneckého zákona, či voličom SNS (to skôr naopak). Pritom prvé dejstvo tejto krádeže národného symbolu sa už stalo a priebežne sa deje (pozri Štrbské pleso, Solisko, Skalnatá dolina, Tatranská Lomnica, vyrúbané lesy a kosodrevina, odnesená pôda, zjazvené stráne...!). To druhé sa práve pripravuje a volá sa veľká privatizácia Tatier (pozri reklama na túto tému v niektorých televíziách), či návrh zonácie (z roku 2010) z dielne vtedajšieho ministerstva životného prostredia.

Ak by sme na to išli cez základné hodnoty a pojmy, ktoré údajne náš národ vyznáva podľa svojej ústavy (národný, sociálny, ekonomický, ekologický, etický), tak krádež nášho najstaršieho a najznámejšieho národného parku - ako najvyššej kategórie veľkoplošného chráneného územia - popiera nielen národné a samozrejme aj ekologické a etické, ale rozpor s našou ústavou ide ďalej. Ostentatívna privatizácia Tatranského národného parku na spôsob „konského póla“ na Štrbskom plese je aj absolútne antisociálna a nebojím sa povedať, že i asociálna. Noví, či perspektívni majitelia národného parku sa ani netaja tým, že návštevníkov Tatier by malo byť podstatne menej, len by mali byť patrične solventní. Ale konflikt s väčšinovými názormi, a teda antisociálnosť takéhoto počínania, dokazujú aj výsledky sociologických výskumov, ktoré potvrdzujú, že výrazná väčšina obyvateľov Slovenska (bezmála 80%) si viac želá striktnejšiu ochranu Tatier, než výstavbu nových zjazdoviek a lanoviek.

Právny štát a zmysel zákona o ochrane prírody a krajiny, pod ktorý spadá aj ochrana TANAP-u a ostatných národných parkov, úplne popiera prax výnimiek z tohto zákona. O ich udelení rozhodujú úradníci, čiže ľudia z mäsa a kostí, a nie žiadne ideálne bytosti. Ak by boli náhodou na strane prírody, nie je problém odvolať ich a nahradiť „rozumnejšími“.

Áno, ešte je tu jedna dimenzia – ekonomická. Pripúšťam, do tej sa rozumiem z vyššie uvedených asi najmenej, ale mnohé nasvedčuje tomu, že aj celý veľký tatranský biznis sa skončí jedným veľkým krachom – aspoň čo sa týka perspektívnych príjmov štátu, mesta Vysoké Tatry a väčšiny Tatrancov. Že na ňom pár jednotlivcov a skupín zrejme zarobí, podobne ako na predaji dreva z popadaných a vyvrátených stromov pred niekoľkými rokmi, o tom nepochybujem. Nie je mi len jasné, prečo sa im na to máme poskladať my všetci a obetovať tomu naše národné bohatstvo.

„Sme chorý národ v chorej krajine“. To nepovedal žiadny takzvaný janičiar či iný programový nepriateľ slovenského národa, to povedal bývalý predseda Matice Slovenskej Vladimír Mináč. Asi aj preto väčšina Slovákov zatúžila vstúpiť do „dobrej spoločnosti“ členských štátov Európskej únie v nádeji, že tá nám pomôže zlepšiť zdravotný stav náš i našej krajiny a zbaviť sa aspoň niektorých našich chronických neduhov. Takže prenesme sa teraz o úroveň vyššie:

Jestvuje pomerne široká zhoda názorov ekonomických i politických komentátorov na tom, že v týchto dňoch sa o optimálnej miere európskej solidarity, zásadovosti a predvídavosti, ale aj o budúcom charaktere celej EÚ rozhoduje v kauze Grécko, Španielsko, Taliansko a euroval. Ale o niečom podobnom sa v tomto istom čase rozhoduje i v kauze Slovensko, len to nie je také zjavné. Pritom obe kauzy majú veľa spoločného: dlhodobý deficit morálky v mocenskej sfére, bezbrehý egoizmus, všadeprítomnú korupciu, neochotu dodržiavať pravidlá hry, devalvovanie zákonov výnimkami a celkovo parazitický vzťah k EÚ a jej inštitúciám. Nie, priatelia, nehovorím teraz o astronomicky rastúcom zahraničnom dlhu Slovenska – hoci aj o ňom by sa dalo a malo. Hovorím o Tatrách, Fatrách, Zadnej Poľane, Demänovskom jaskynnom systéme, o prírodných úsekoch slovenských riek, o Veľkom boku, o tom, čo hrozí pri Kremnici, Detve, či Jahodnej a v iných akútne ohrozených kútoch medzinárodne významnej slovenskej prírody a krajiny. Hovorím o tom v súvislosti s medzinárodnými záväzkami Slovenska voči Európskej únii a postojom EÚ, či presnejšie Európskej komisie k plneniu, či neplneniu týchto záväzkov.

Podobne, ako sa v Grécku dlhodobo porušovala a porušuje rozpočtová a iná disciplína, na Slovensku sa dlhodobo šliape po hodnotách spadajúcich (aj) pod európsku jurisdikciu. Nechcem tvrdiť, že Európa to celkom ignoruje, len tvrdím, že si na svoje akútne ohrozené, či dokonca zničené hodnoty na území Slovenska spomenie zväčša len vtedy, keď ju na to niekto upozorní, keď ju niekto požiada, aby sa láskavo zaujímala o to, že jej niekto kradne (aj jej) majetok. A aj potom je jej reakcia zväčša dosť bezzubá. Nechce sa mi veriť, že by sa v európskom rozpočte nenašlo pár tisíc eur ročne, ktoré by boli potrebné na priebežný nezávislý monitoring reálneho stavu ochrany európskych hodnôt a plnenia európskych noriem typu NATUR-y 2000 či Európskeho dohovoru o krajine a na vypracovanie nezávislých expertíz v sporných prípadoch.

Ak to mám zhrnúť: ak Európa dovolí rôznym gorilám v ľudskej koži zničiť európske hodnoty v Tatrách, Fatrách, na dunajských ramenách, na Hrone, Váhu a ďalších riekach, či pri Kraľovanoch a Rojkove a ešte nám finančne pomôže túto devastáciu našich spoločných európskych hodnôt aj zrealizovať, potom budem mať s takýmito európskymi inštitúciami vážny problém.“


Možno Vám v mojom príspevku chýba pointa. Chcem veriť, že raz sa dočkáme aj tej.


A predsa ešte jedno P.S.: Ďakujem, Tom, len tak ďalej!


 

Mikuláš Huba

Mikuláš Huba

Bloger 
  • Počet článkov:  19
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Mikuláš Huba- geograf, environmentalista, ochranár, občiansky aktivista a komentátor verejného života. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu